Bol posledný týždeň májový a snažila som sa vybaviť dopredu aspoň to, čo bolo možné. Aj napriek tomu, že korona mnohé ovplyvnila, z Božej milosti som dostala novú prácu. Chýbalo posledné. Vyzdvihnúť auto zo servisu. V servise sa omeškali a bolo otázne, či sa všetko podarí včas. Napokon predsa zazvoní telefón a mužský hlas sa pýta: „Pani, ešte to dnes stihnete? Budeme tu ešte chvíľu.“ Prepočítavam. Sú tri hodiny poobede. Mám hodinu a pol.

Zrazu vidím, ako do domu vchádza návšteva. Môj ocko. Ako som ho videla pod oknom, tak hovorím: „Jej, Pane, to je fajn! To by bolo výborné, možno by som mohla poprosiť ocka, aby ma zobral do servisu.“ V mysli počujem: „Nepožiadaš ho.“ Hovorím si, hm, prečo by som nemala požiadať svojho vlastného otca, aby ma zobral do servisu? A dôvodila som si. Veď autobusy chodia teraz rôzne, pomohlo by mi to, boli by sme spolu... Opäť počujem ten hlas: „Nepožiadaš ho, mám pre teba plán,“ hovorím si. „Aký plán? Veď ja idem len po auto do servisu. Potrebujem ho vziať a dostať sa s ním späť.“ Moja myseľ nerozumela, nevidela priestor pre plán. Urobila som pokus. Šla som k susedom, že ocka pozdravím a skúsim nadhodiť servis. V srdci som si myslela: „Pane, prosím, potvrď mi to! Ak sa na ten servis nechytí, bude to pre mňa potvrdenie, že si ku mne hovoril ty.“ Pochopila som.

 Ako som vytiahla päty z domu, zabudla som na to, čo mi Pán hovoril. Autobus som zmeškala a v našich končinách to znamená čakať ďalších  22 minút. Rozhodla som sa  ísť pešo na prípoj. Ten mi však ušiel. Vzápätí prišiel autobus, ktorý som nepoznala a vedela som, že som vyčerpala všetky možnosti. Čas som síce stále mala dobrý, nechcela som však prísť na poslednú chvíľu. „Nastúp.“ počujem tichý hlas. „Pane, ja ten autobus nepoznám.“ „ Nastúp!“ Mala som pár sekúnd na rozhodnutie. Hovorím si, ak nenastúpim, nezistím, či je to moja myseľ alebo Pán. V najhoršom vystúpim na ďalšej zastávke. A tak som nastúpila. Lenže autobus nie a nie zastaviť. Ani na znamenie. Prešli sme zopár zastávok, slušne dlhých a pochopila som, že na najbližšej vystúpiť nemôžem, lebo to tam ani nepoznám. Šla som ešte jednu a zavnímala som, že mám vystúpiť. Tam som sa už orientovala, ale zároveň zmeškala ďalší a jediný autobus, ktorý by ma do servisu zviezol stále včas. Hľadala som čo ďalej.

Povedľa zastávky bola odstavená Bolt elektrická kolobežka. Chvíľu som zaváhala a nakoniec vyhodnotila, že toto nie je môj spôsob dopravy. „Pane, čo ďalej?“ Zrazu ide okolo taxi. Hlavou mi prebehlo - žeby už chodili taxíky? Volám taxi službu: „Máte pre mňa zázrak?“ A vysvetľujem, že som v časovej tiesni. Prišli do 5 minút.

Ako som nastúpila do auta, pýtam sa taxikára, ako sa mu darí a či majú zákazky. „Viete, čakám už tri hodiny a vy ste moja prvá zákazníčka.“ Po chvíli odmlky hovorí z ničoho nič: „Viete, ja som ateista.“  Odpovedám: „Aha, výborne, to znamená, že v niečo veríte.“ „Áno, verím, som veriaci ateista a som katolík.“ Do servisu to bolo kúsok, ale nijak inak by som ho už nestihla, a tak som sa pýtala počas cesty v srdci: „Pane, prečo ja vlastne sedím v tomto taxíku? Čo ja tomu človeku mám povedať?“ Pretože som videla, že čokoľvek som mu povedala, na všetko mal argumenty a odpovede. Vyznal sa, že dlhé roky bol praktizujúcim kresťanom, veľa videl a odišiel sklamaný. Zastavili sme pri servise, už som mala vystupovať. A vtedy to prišlo. „Viete, ja sa už teším do pekla.“ Šokovala ma táto veta. „To je veľmi zlý žart, čo ste práve povedali.“

A rozpovedala som mu sen, ktorý som mala pred rokmi, no ostal mi živý v pamäti. Videla som dvoch ľudí, ktorí mi ublížili a boli v pekle. Akoby zem podo mnou bola zo skla. Videla som ich veľké trápenie. Hovorila som im: „Tak vám treba za to všetko, čo ste mi urobili.“ Boh dovolil, že som po dobu niekoľkých sekúnd zažila v tom sne to trápenie, ktoré prežívali títo dvaja. Bolo to strašné. Viac ako človek vie uniesť a predstaviť si. Nevedela som sa z toho otriasť. Keď som pochopila, čo tam zažívajú, začala som v tom sne robiť pokánie, odpúšťala som im a prosila Boha v slzách, aby, ak je to možné, aj On im odpustil a zabudol na hriechy, ktoré vykonali voči mne, aby za to nemuseli byť trápení.

Keď som dohovorila tento sen, počuli by ste v taxíku padnúť špendlík. Po mĺkvom, ale silnom momente, kde bolo priam cítiť silu toho, čo počul, som zavnímala, že mu mám ešte niečo povedať. Zrazu z mojich úst vyšlo: „Všetko to, čo ste sa doteraz o cirkvi naučili, všetko to čo ste počuli a videli v cirkvi, zahoďte to za hlavu, už sa viac za tým nepozerajte. Ale čo urobte, urobte to, že požiadajte Boha, aby vám poslal do cesty niekoho, kto vie, čo je to skutočné kresťanstvo, aby ste sa mohli skutočne a plnohodnotne rozhodnúť, či vám to za to stojí a mohli spoznať živého Boha.“ Zrazu počujem: „Živého?“ „Áno, živého.“  V aute zavládlo  totálne ticho...

Akonáhle som sa rozlúčila a vystúpila z taxíka, zrazu akoby som mala stratu pamäti. „Nebeský Ocko, ja tomu nerozumiem. Išla som z domu, zmeškala som prvý autobus, druhý autobus, na tretí som zle nastúpila, zmeškala som ďalší a ešte som si musela zavolať taxi a zaplatiť zaň. Načo to bolo celé vlastne dobré? A zrazu som zavnímala: „Ale veď či som ti nepovedal, že mám pre teba plán?“

Boh počíta s našimi nedokonalosťami. Počítaš ty s Ním? Dal si mu svoje ruky, nohy, seba, svoje predstavy, svoju vôľu...? Ako iní budú počuť a vidieť Boha skrze tvoj život, pokiaľ sa pre neho nezlomíš?