Apoštol Pavol vo svojom liste veriacim do Efezu píše „...aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach.“ (Efežanom, 3:17). A ako môže prebývať? Jedine skrze vieru. Žiť vo viere, rozhodovať sa vo viere, hovoriť vo viere, konať vo viere, spať vo viere, vstávať vo viere, chodiť do práce vo viere... Všetko sa Bohu páči iba vo viere.

Pán Ježiš pred svojím ukrižovaním svojim učeníkom povedal: „Neopustím vás, aby ste boli sirotami, prídem k vám. Ešte krátku chvíľu, a svet ma viacej neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem, aj vy žiť budete. Toho dňa vy poznáte, že ja som vo svojom Otcovi a vy vo mne a ja vo vás.“  (Ján, 14:18-20)

A kde je to miesto v nás? Je to naše srdce, duchovné miesto v človeku, ktoré Boha zaujíma. Boh je duch, a preto komunikuje s nami v našom duchu.

Iba vierou sa môžeme páčiť Bohu. Musíme si však uvedomiť, že Pavol tu nepíše o obyčajnej ľudskej, t. j.  intelektuálnej viere. Existuje Božia viera, ktorú má človek vtedy, ak má čisté srdce a Duch Svätý mu v srdci (v duchu) zjaví, čo chce Boh urobiť. Vtedy človek síce nevidí výsledok svojich modlitieb, ale zrazu má vo svojom srdci taký pokoj, ako keby výsledok modlitieb už videl. Takúto vieru mal Pán Ježiš, keď svojim učeníkom hovorí: „Majte vieru Božiu!“ (Marek, 11:22)

Poviem vám krátky príbeh zo súčasnosti, na ktorom vám priblížim, čo to znamená mať Božiu vieru. So svojimi priateľmi sme stretli človeka, volajme ho Dávid. Pred časom mu zistili rakovinu hrubého čreva. Podstúpil najprv chemoterapiu, potom mal ísť na operáciu. Dávid vedel o sebe, že je znovuzrodeným kresťanom. Modlil sa, čo je v tomto prípade Božia vôľa. Či sa má modliť za úspešný výsledok operácie, alebo na tú operáciu vôbec nemá ísť. Vnímal odpoveď na svoju modlitbu, že nemá ísť na operáciu, že Boh ho uzdraví. Dávid Bohu povedal: „Bože, prepáč mi prosím, ide tu o môj život. Neber to ako pochybovanie. Pomôž mojej viere a potvrď mi, že naozaj nemám ísť na tú operáciu.“ Na druhý deň bol na prechádzke so svojím dieťaťom v parku. Zrazu priletela hrdlička a pristála mu rovno na ľavom pleci. Dávid si vytiahol mobil a začal si robiť video. Myslel si, že sa zľakne a odletí, pretože hrdličky sú veľmi plaché, nie sú krotké ako holuby. So svojimi priateľmi sme na videu videli, ako ho hrdlička zobákom ďobká do líca. „Pozrite sa, tu ma bozkáva,“ hovoril nám s nadšením Dávid, „vtedy som získal pokoj, že to, čo som na modlitbe vnímal, neboli iba moje myšlienky, ale bolo to od Boha.“ Keď Dávid oznámil lekárovi, že na operáciu nepôjde, lebo ho uzdraví Boh, lekár mu povedal, že ho jeho fanatizmus môže stáť život. Vzorky z histológie totiž hovorili o tom, že nádor je zhubný. Dal mu podpísať papiere, že na vlastnú zodpovednosť odmieta operáciu. Dávid nám to všetko rozprával s ohňom v srdci a my sme pozerali na fotografie z vyšetrenia hrubého čreva pred a po uzdravení. Dávid bol skutočne zázračne uzdravený.  

Ako mať teda Božiu vieru? Takáto viera je podmienená prítomnosťou Ducha Svätého v našom srdci. Duch Svätý nás učí tomu, aby sme nasledovali Ježiša Krista v tom, ako on počul a konal všetko, čo mu Otec zjavoval v srdci. Boh Otec nás stvoril tak, aby Ježiš mohol prebývať v našom srdci.  Boh nás odmalička pripravuje k spaseniu, pracuje na našej spáse. Ježiš povedal, že všetci budú učení od Boha, ale iba pod jednou podmienkou - ak uveria jeho slovám a rozhodnú sa podľa nich aj žiť. Duch Svätý nám túto podmienku potvrdzuje aj prostredníctvom apoštola Pavla, ktorému zjavil, že viera nie je vecou všetkých. (2. Tesaloničanom, 3:2)

Žiaľ, nie každý veriaci má skutočne Božiu vieru. Niekto môže celý život chodiť do nejakej kresťanskej cirkvi, môže hovoriť: „Ja verím v Boha, aj to, že Ježiš zomrel za naše hriechy na kríži, aktívne sa zapájam do všetkého, čo sa robí v našej cirkvi ...“ Hovorím vám, že aj keď si to tento človek myslí a môže sa to veľmi podobať na Božiu vieru, nemusí to byť Božia viera. Môže ísť o intelektuálnu, resp. ľudskú vieru, ktorá sa Bohu nepáči.

Božia viera môže vychádzať iba z hĺbky nášho úprimného a čistého srdca. Aby sme mohli mať Božiu vieru, naše srdce musí byť dobre pripravené - a príprava nášho srdca nie je jednorazová záležitosť. Božia viera je prejavom úplnej dôvery, že to čo mám urobiť je v súlade s Božou vôľou. Takáto dôvera nie je možná bez toho, že by ste si dlhodobo nebudovali vzťah s Bohom vo svojej komôrke. (Pozri Matúš, 6:6)

Zrejme všetci poznáte text z Písma, ktorý je v evanjeliu podľa Matúša. Ježiš nad ránom kráčal po vode za svojimi učeníkmi: „A učeníci vidiac ho chodiť po mori zľakli sa a vraveli, že je to nejaká obluda, a skríkli od strachu. Ale Ježiš hneď prehovoril k nim a povedal: Dúfajte, ja som, nebojte sa! A Peter mu odpovedal a riekol: Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel za tebou po vodách. A on povedal: Poď! A Peter zostúpiac z lode chodil po vodách a prišiel k Ježišovi. Ale hľadiac na silný vietor začal sa báť a počnúc sa noriť skríkol a povedal: Pane, zachráň ma! A Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: Človeče malej viery, prečo si pochyboval?“ (Matúš, 14:26-31)

Čo vyplýva z tohto textu? Peter mal veľmi dobrý vzťah s Ježišom, poznal ho a preto mohol dôverovať jeho slovám. Ježiš bol vedený Duchom Svätým, poznal Božiu vôľu pre danú situáciu, a preto mal Božiu vieru, aby mu povedal: Poď! Kým Peter veril Ježišovmu slovu, kráčal po vode. Akonáhle pod vplyvom okolností začal pochybovať – t. j. prestal stáť na Ježišových slovách a začal sám svojou mysľou vyhodnocovať situáciu – začal sa topiť. Ježiš ho zachytil a hneď mu vysvetlil, prečo sa mu to stalo. Peter prešiel na svoju vlastnú vieru, vieru založenú na svojom poznaní a skúsenostiach, vo svojom srdci zamenil Božiu vieru za svoju ľudskú vieru, t. j. malú vieru.

Všimnite si, že „cesta“, po ktorej Peter mohol prísť k Ježišovi a zostať nažive, bola veľmi úzka a mala názov „Božia viera“. Stačilo na prvý pohľad veľmi málo. Stačilo začať pochybovať o Ježišovom slove, stačilo viac veriť vlastným očiam a pocitom a už bol na ceste k smrti. Vieme, že Peter bol medzi učeníkmi, ktorým Ježiš dal „...právo a moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu.“ (Matúš, 10:1). Napriek tomu potreboval čerstvé zjavenie, lebo sa ocitol v novej situácii.

Nemôžeme sa spoliehať na to, že niekedy v minulosti sa nás dotkol Boh a myslíme si, že sme znovuzrodení a máme stále Božiu vieru. Ak sme ako prút naštepení na vinič, ale neprúdi do nás miazga z kmeňa viniča, prút uschne. Ježiš Kristus nám to jasne povedal. (Ján, 15:1-2). Tá miazga je život Pána Ježiša v nás a ovocie, ktoré máme prinášať je možné iba vtedy, ak máme Božiu vieru.

Jeden veriaci človek hovoril: „Mám vážne zdravotné problémy, lekári sú bezradní, nedávajú mi veľkú šancu. Ja však verím ľuďom, ktorí mi povedali, aby som veril Biblii a tam je napísané, že Ježiš zobral na kríž aj naše choroby a v jeho ranách sme uzdravení. Tak nech túto pravdu o sebe prehlasujem dovtedy, kým nebudem zdravý.“ Na otázku či tak robil a aký bol výsledok, znela odpoveď: „Áno, prehlasoval som to vyše tisíckrát, ale nestalo sa nič.“

Poviete si ako je to možné? Veď predsa tomu veril, inak by to vyše tisíckrát ani nedokázal robiť. Prehlasoval Božie slová z Biblie, nie vlastné myšlienky. Prečo to nefungovalo?

Nefungovalo to z viacerých dôvodov:

1. Všimnite si, že ten človek povedal, že uveril ľuďom. Božia viera je výsledkom osobnej viery a úprimného vzťahu s Bohom. Nie je výsledkom sprostredkovanej ľudskej viery.
2. Božia viera vychádza z vnútra človeka, z jeho čistého srdca, nie zvonku od ľudí a bez vlastnej  vnútornej zmeny. Ak má človek v sebe neodpustenie, horkosť, pýchu alebo iný hriech, Boh čaká, kým sa človek pokorí a učiní úprimné pokánie – odvráti sa od hriechu. Až potom spravidla vypočuje jeho prosby.
3. Ten človek to zobral ako odmenu za zásluhy: Tisíckrát vyznáš jednu formulku a za to dostaneš jedno uzdravenie. Boh chce, aby sme ho zo srdca milovali, a nie aby sme z neho robili dlžníka.
4. Ten človek použil slová z Biblie ako zaklínadlo. Ak je raz niečo napísané v Biblii, tak to musí fungovať za každých okolností. Podobným spôsobom pokúšal satan Ježiša na púšti – citoval Písmo s tým, že: „... veď je napísané, že...“ (Matúš, 4:6)
5. Tohto človeka nezaujímala Božia vôľa, ktorú nám tlmočil Ježiš: „Ale keď sa modlíte, nežvatlite ako pohania, lebo sa domnievajú, že pre tú svoju mnohomluvu budú vyslyšaní.“ (Matúš, 6:7). Tento človek položil svoju vôľu vyššie ako Božiu. Dlhé odriekanie naučených textov ako modlitby je urážkou pre Boha, ktorý nás všetkých učil prostredníctvom svojho Syna, ako sa máme modliť. Človek je vo vzbure proti Bohu, ak si myslí: „Ja to robím správne; tak ma to od malička naučili; dlhé odriekanie naučených textov sa deje aj v kostole; Ježišove slová o tom, že sa máme modliť v duchu a v pravde (Ján, 4:24) platili iba pre tú ženu pri studni...“             

Pán Ježiš povedal, že do večného života v Božom kráľovstve vedie úzka cesta a málo je tých, ktorí ju nachádzajú. (Matúš, 7:14). Cesta Božej viery je skutočne úzka, a tiež tŕnistá. Skutoční kresťania sú tí, ktorí vedia počúvať Boha a sú poslušní aj napriek nepriaznivým okolnostiam. Sú to tí, ktorí sa skutočne duchovne narodili znovu, majú v sebe Boží život, stále sa posväcujú, nestrachujú sa o svoj vlastný život.

Pán Ježiš preto povedal, že bude málo ľudí nachádzať tú úzku cestu, lebo skutoční kresťania majú proti sebe veľa útokov. Ak sa človek blíži skutočne k Bohu, satan bojuje proti nemu. Videli sme to aj na učeníkovi Petrovi, keď kráčal po vode. Satan zaútočil na jeho Božiu vieru strachom o svoj život.

Veľa veriacich ľudí prežíva aj dnes strach o svoju budúcnosť a v rozpore s Božím slovom sú ustarostení, spoliehajú sa na seba, na iných ľudí, stvorené veci. Ich ústa síce hovoria, že Boh má všetko pod kontrolou, ale nesprávajú sa podľa toho. Majú „malú vieru“ podobne ako učeníci, keď sa báli o svoje životy počas búrky na mori. (Matúš, 8:24-27)

Prečo Ježiš v tej istej lodi počas búrky spal a spolu s nimi neprežíval strach? Pretože mal Božiu vieru. Poznal vôľu svojho Otca a veril, že Otec má situáciu pevne v rukách. Vedel, že Boží Syn nemal zomrieť počas nejakej búrky na mori, ale na kríži. Skutočne znovuzrodený človek duchovne rastie a dospieva. Ak už nie je batoľa, má dialóg s Otcom a môže mať zjavené svoje poslanie. Ak sa ocitne v "búrke“ (napr. medzi ľuďmi so strachom z COVID-19), nebojí sa o svoj život. Zostáva v pokoji, lebo vie, že ešte nesplnil poslanie. Rešpektuje všetky nariadenia, je poddaný „vladárom“ (1. Petrov, 2:13-14), ale dôveruje svojmu Pánovi, nemá vnútorný strach z budúcnosti, je v ňom Pokoj.

Toto je ten zásadný rozdiel medzi takým človekom, ktorého vedie Duch Svätý a medzi tým, v ktorom Duch Svätý ešte nie je, alebo už nie je - bol uhasený. Nesúdim tu učeníkov, že prežívali strach. Báli sa, pretože Duch Svätý na nich zostúpil až na Letnice, t. j. po vystúpení Ježiša Krista do neba. Až potom zmizol strach a smelo kázali. (Skutky, 1:1-47). Božie Slovo bolo pre nich viac ako vlastný život. Z učeníkov prirodzenou smrťou zomrel iba Ján, ktorý je autorom knihy Zjavenia.      

Ak nemáte kvôli nasledovaniu Ježiša žiadne útoky, je otázne či ste naozaj pravý kresťan, či idete po Božej ceste. Človek keď zažije skutočné znovuzrodenie, hneď začne druhým o tom hovoriť a hneď aj začnú proti nemu útoky. Tú radosť, že sa vás dotkol Boh, nedokážete v sebe udržať. Ja som to tiež hneď rozprával svojim kamarátom, bratovi, rodičom, čo som prežil medzi znovuzrodenými kresťanmi. Odmalička som totiž chodil s rodičmi do pravoslávnej cirkvi. Útoky od satana nedali na seba dlho čakať - namiesto toho, aby ma najbližší povzbudili do ďalšieho hľadania Boha, začali mi dohovárať, aby som to nepreháňal a už do takej sekty nechodil.  

V skutočnosti sa tento svet stane nepriateľom každému, ak sa rozhodne žiť podľa učenia Ježiša Krista. Písmo hovorí, že Ježiš opäť navštívil Lazara, ktorého po štyroch dňoch vzkriesil z mŕtvych. „Vtedy sa dozvedel veľký zástup zo Židov, že je tam, a prišli nie len pre Ježiša, ale tiež aby videli Lazara, ktorého vzkriesil z mŕtvych. Ale najvyšší kňazi sa uradili, aby aj Lazara zabili, pretože mnohí zo Židov odchádzali pre neho a uverili v Ježiša.“ (Ján, 12:9-11)

Lazar nám tu znázorňuje znovuzrodeného človeka, ktorého Ježiš povolal zo smrti k novému životu. Náboženskí ľudia majú aj dnes vlastnú, falošnú predstavu o Bohu a neznášajú, ak im ju niekto naruší. Ak nie ste lojálni voči nim a opúšťate formálne náboženstvo a skutočne chcete nasledovať Ježiša Krista, odsúdia vás a „ukameňujú“. V dnešnej dobe to už samozrejme nie sú fyzické kamene, ale sú to hanlivé vyjadrenia o vás v rozhovoroch so spoločnými známymi, nepravdivé slová na sociálnych sieťach, prípadne internete. Čím viac sa úprimne snažíte budovať vzťah so živým Bohom, tým viac sa stávate tŕňom v oku novodobých farizejov. Farizeji závideli Ježišovi, že on (z ich pohľadu obyčajný tesárov syn) má niečo, čo nemal nikto z náboženských vodcov. Skrytá závisť sa časom v srdci človeka mení na nenávisť, na zlé myšlienky, na zlé slová, na zlé skutky.

Mať Kristovu vieru v sebe a naštartovať vo svojom srdci dialóg s Bohom je najväčší zisk. Čo z toho, keby ste čokoľvek na tomto svete získali, ale svoju dušu aby ste stratili? Čo z toho, keby ste rozdali celý svoj majetok chudobným a neviedol by vás k tomu Boh? Keby ste iba vy počuli sami seba, verili by ste vlastným myšlienkam, že máte rozdať svoj majetok, bolo by to iba z ľudských pohnútok, aby sa vaša dobročinnosť zapísala do dejín – nepatrila by sláva iba vám? Pred Bohom by to však neznamenalo nič.

Božia viera je to, keď viete počuť od Ducha Svätého vo vás už dopredu aká je Božia vôľa pre konkrétnu situáciu vo vašom živote. Rozhodnete sa prijať ju a v poslušnosti aj vykonať. Prvým krokom je schopnosť počuť Boha a mať jasno v tom, kde máte byť. Až potom sa môžete pýtať, čo tam máte robiť, prípadne ako, kedy a s kým to máte urobiť.

Nie je to o tom, že najprv sa vy sami rozhodnete konať podľa momentálnych príležitostí a keď je problém, potom reptať alebo volať: „Bože, prečo si to dopustil, veď som tvoje dieťa...“ Áno, ste jeho dieťa, ale v takomto prípade iba na úrovni prirodzenej, telesnej, lebo vám dal život ako taký, spolu s intelektuálnou vierou.

Potrebujete mať vnútornú istotu, či ste aj po duchovnej stránke Božie dieťa, či Boh vo vás splodil nového človeka. Skúmajte sa, otestujte sa, či ste skutočne znovuzrodení a prejavuje sa u vás ovocie Ducha Svätého (Pozri 1. Korintským, 13:4-7). Začnite mávať pravidelne svoju komôrku, rozhodnite sa spolupracovať s Duchom Svätým na vašom duchovnom raste, lebo už niet času.