Keď som mala devätnásť, bola som plná ambícií, snov, predstáv a túžob. Chcela som precestovať a vidieť, keď už nie celý, aspoň časť sveta.  Chcela som stretnúť človeka, ktorému ponúknem svoje srdce a zostarnem s ním. Chcela som žiť naplno a verila som,  že mám celý život pred sebou...

Niekedy v tom čase, keď som mala devätnásť, udiali sa v mojom živote dve zásadné veci. Prišla nežná revolúcia a s ňou pád totality. Rýchlo som pochopila, že v mnohom to dopomôže  mojim snom a plánom. Budem môcť cestovať, spoznávať svet, naplno, pravdivo a bez strachu budem môcť vyjadrovať svoje názory.

Tá druhá vec bola omnoho osobnejšia a dnes viem, že pre mňa aj omnoho dôležitejšia. Boli sme vtedy druháci na vysokej škole - malý desaťčlenný krúžok. V jeden deň si nás k sebe na internátnu izbu pozvala jedna naša spolužiačka a povedala nám, že uverila v Pána Ježiša Krista!

Keď máte devätnásť, nechcete počúvať o Ježišovi Kristovi! Ja som o ňom už ako dieťa počula od mojej starej mamy. O Ježišovi, ktorý prišiel z neba od svojho Otca na zem. O tom, ako za nás na kríži zomrel a ako ho Boh vzkriesil. Nerozumela som, prečo musel za mňa niekto zomrieť, ale vždy som starkú počúvala pozorne. Niečo ma na tých príbehoch fascinovalo. Ukladali sa hlboko do môjho srdca. Starká ma naučila modlitbu Otče náš. Nebolo večera, aby som sa ju pred spaním nepomodlila.

Otče náš som sa modlila, aj keď som mala devätnásť. Nikdy som sa však s nikým vážne o viere, o Bohu, či kresťanstve nerozprávala. Až v ten deň! Počúvala som spolužiačku a nerozumela som, o čom hovorí. Vravela o svojom obrátení a znovuzrodení. Hovorila o pokání a o Ježišovi, ktorého má odteraz vo svojom srdci. Hovorila, že každý človek sa potrebuje narodiť z Ducha, aby mohol prísť po smrti k Otcovi do Nebeského kráľovstva. Vravela, že sa už teší, keď bude po smrti s Pánom. 

Nielenže som tomu čo hovorila, nerozumela, bola som z toho pohoršená a možno i nahnevaná. Keď máte devätnásť, nerozmýšľate, čo bude po smrti. A ona hovorila, že sa na ňu teší. Nezmysel! Tešiť sa máme zo života a nie zo smrti! Vtedy som ešte netušila, že aj napriek tomu, že som mala iba devätnásť a život pred sebou, bola som duchovne mŕtva.

Čas na vysokej škole plynul a my sme mali denne pred očami život našej spolužiačky. Postupne sme v jej živote videli veľa zmien. Zmenil sa jej prístup k nám - bola láskavá, vždy nápomocná a na môj vkus sa príliš často ospravedlňovala. Nepila alkohol, nefajčila.

Na skúšky chodila bez ťahákov. Učila sa na ne podstatne menej ako my, a predsa mnohé zvládla lepšie. Dosť ma to hnevalo. Vravela, že Pán jej pomáha. Častokrát sme sa jej za takéto a podobné vyhlásenia smiali. Každý deň si čítala Bibliu a verše z nej mala nalepené aj na stene. Chodila na stretnutia s kresťanmi, spoločne sa modlili a chválili Pána. Keď bola príležitosť, rozprávala nám všelijaké svedectvá, čo Boh urobil, koho uzdravil... Aj keď som na ňu nemohla povedať ani jedno krivé slovo, pre mňa bola fanatičkou a netúžila som po takom živote!

Avšak ten môj život, ktorý som žila, akoby potemnel. Bol prázdny. Aj keď v ňom z času na čas zablikali ohníky šťastia, po čase zase zhasli a v šere som čakala na ďalšie. Skončili sme našu vysokoškolskú púť a rozlúčili sme sa. Moje cesty viedli do Bratislavy, kde som si našla bývanie a prácu. Mala som dvadsaťtri, za sebou nevydarené vzťahy a zranené srdce.

Asi po necelom roku ma v Bratislave navštívil môj spolužiak z vysokej. Bol jediným chlapcom v našom krúžku. Dlho sme sa rozprávali. Niečo mi na ňom nesedelo. Bol iný. Neskoro v noci, keď sme sa rozchádzali mi povedal, že vydal svoj život Pánovi. Nechcelo sa mi tomu veriť. Porozumela som však, prečo sa mi celý čas zdal ako vymenený. V ten večer sa vo mne niečo zmenilo...

Od toho momentu som sa často pristihla pri tom, ako premýšľam o sebe. O svojom živote, o jeho zmysle. Vždy, keď som cestovala k rodičom, som si povedala, že sa s mamkou nepohádam. Že k nej budem láskavá. Chvíľu to fungovalo, no pri najbližšej vyostrenej situácii som mala srdce opäť plné horkosti. Od našich som si do Bratislavy priniesla Bibliu - u nás ju nikto nikdy nečítal - a uložila som si ju do knižnice.

Jeden piatok mi zatelefonovala spomínaná spolužiačka. Bude cez víkend v Bratislave na návšteve v rodine jedného pastora. Pýta sa ma, či sa nestretneme a či s ňou k nim v sobotu nezájdem. Súhlasím. Návšteva sa predĺžila do večera. Počúvam jedno svedectvo za druhým: „Boh mi zachránil život. Chcel som s ním skoncovať. Vyslobodil ma z drog,” hovorí mladý pastor. „Zachránil naše manželstvo,” pokračuje a usmieva sa na svoju ženu. „Každý deň nám prejavuje veľkú milosť a lásku. Žije tu s nami.” Počúvam ich a uvedomujem si, ako po tom túžim aj ja. Lúčim sa s nimi a prijímam pozvanie na nedeľné Bohoslužby.

Nedeľa 18.12.1994. Prichádzam do neveľkého zhromaždenia v bratislavskej Dúbravke. Vítajú ma milí ľudia. Sedím a počúvam kázeň. Každé slovo sa ma dotýka. Dnes si pastor pripravil kázeň pre mňa, premýšľam v srdci. Prajem si, aby na konci zaznela výzva k prijatiu Pána Ježiša Krista. 

Srdce mi trepoce, akoby chcelo vyskočiť, trocha sa chvejem... Pastor sa pýta: „Je tu niekto, kto by dnes chcel odovzdať svoj život Ježišovi?” Vstávam zo stoličky. Po lícach mi stekajú slzy...

Mám dvadsaťštyri rokov. Nemám žiadne veľké ambície, plány, sny...

Mám však Pána Ježiša Krista, spásu a pred sebou večný život!!